Napriek tomu, že vedecká komunita oficiálne uznala stav lucidného snívania až v roku 1978, jeho história siaha do starovekých kultúr a odvíja sa od samotnej schopnosti nášho mozgu snívať.

Hinduizmus a Budhizmus

Úplne prvá textová zmienka o lucidnom snívaní pochádza  približne z obdobia 1000 BC a je zaznamenaná v indických Upanishadach.[1] Upanishady predstavujú hinduistickú orálnu tradíciu, v ktorej sú zaznamenané podobenstvá filozofia a príslovia indickej kultúry. V prvých storočiach nášho letopočtu sa indické myslenie začalo rozširovať do hornatých oblastí Tibetu odkiaľ pochádza ďalšia textová zmienka o lucidnom snívaní, ktorá je súčasťou známej Tibetskej knihy mŕtvych, ktorá je datovaná približne do 8. Storočia. [2] Tibetskí mnísi v nej vypracovali metódu ako navodiť lucidný stav snívania a táto metóda je do dnešného dňa používaná a známa pod názvom WILD, kedy je možné vstúpiť do sna pri plnom vedomí.

Klasické grécko, kresťanstvo a Islam

Na západe je koncept lucidného snívania starý ako samotná latinka. Sny mali privilegované miesto v dielach gréckych filozofov ako Sokrates, Platón a Aristoteles. Všetci traja adresovali okrem iného aj spánok a realitu snového života. Lucidné snívanie ako také bolo prvý krát adresované Aristotelom v jeho diele O snoch [3], ktoré napísal v roku 350 BC. Aristoteles v ňom píše: “keď človek spí, v jeho vedomí je niečo, čo človeka dokáže upozorniť na to, že to čo vidí je len sen.” Aristoteles bol tiež prvým, kto sa pokúsil podať vedeckú teóriu spánku, keď tvrdil že: “človek sa zobúdza zo spánku, keď sa skončí proces trávenia.” V skutočnosti to s trávením nemá skoro nič spoločné, ale Aristoteles si zaslúži uznanie za snahu, pretože vedecká komunita neskôr úspešne ignorovala spánkovú vedu až do 20. Storočia. Spánok a sny boli v západnej kultúre dlhodobo jednou z najmenej skúmaných oblastí ľudského správania.

Pár storočí po Aristotelovi zaznamenávame prvý prípad lucidného snívania v roku 415 nášho letopočtu, ktorý zaznamenal vo svojich listoch sv. Augustín [4], ktorý písal istému Evodiusovi o snoch jeho známeho lekára Gennadiusa z Kartága. Genadius mal sen v ktorom sa rozprával s anjelom, ktorý sa ho spýtal, či vie kde má svoje telo, načo Genadius odpovedal, že v posteli pretože je v sne. Ide teda o zaznamenaný lucidný stav kedy si snívajúci bol vedomý toho, že sníva a jeho telo v skutočnosti spí v posteli.

Lucidné snívanie bolo tiež integrálnou súčasťou islamskej časti mysticizmu [5]. Španielsky filozof a súfista Ibn Arabi z 12. Storočia napísal, že schopnosť ovládať myšlienky v snoch je zásadnou schopnosťou začínajúcich mystikov. O tristo rokov neskôr ďalší súfistický mystik Shamsoddin Lahiji zaznamenal inšpirujúcu nočnú víziu neba, ktorá bola s veľkou pravdepodobnosťou lucidným snom. V dôsledku kultúrneho a historického rozdielu medzi významom vízie a sna je veľmi ťažké určiť, či išlo o snový stav alebo víziu, ale každopádne je isté že spomínaný stav bol lucidný.

Stredoveká odmlka

Neskoršie storočia predstavovali tiché obdobie ako pre sny, tak pre lucidné snívanie. Na sny sa začalo pozerať negatívne, čo ešte viac utvrdil veľký kresťanský filozof Tomáš Akvinský, ktorý vo svojich dielach potvrdil vtedajšiu mienku o tom, že niektoré sny pochádzajú priamo od démonov [6]. V takejto atmosfére vo všeobecnosti upadol záujem o svet snov a na niekoľko storočí bol okrajovou záležitosťou spájanou skôr s čarodejníctvom.

Toto nesprávne chápanie snov je pravdepodobne jeden z hlavných dôvodov, prečo západná kultúra dodnes ignoruje sny a stále sa okolo snov vytvárajú skôr predsudky ako pochopenie. Vo viacerých kresťanských kultúrach je kvôli tomuto dedičstvu dodnes lucidné snívanie nepochopene spájané s okultizmom a čarodejníctvom.

Prebudenie v osvietenstve

V sedemnástom storočí sa začal znova prebúdzať záujem o lucidné snívanie v dôsledku kultúrno spoločenskej premeny, ktorá nastal príchodom osvietenstva. Filozofi Pierre Gassendi a Thomas Reid boli prví, ktorí začali otvorene písať o svojich skúsenostiach s vedomým snívaním. [7]

Zaujímavosťou je, že René Descartes, ktorý je známy tým, že mal odmietavý postoj k subjektívnej realite na druhej strane vášnivo písal o svojich lucidných snoch, ktoré sa zachovali v jeho osobnom denníku známom pod názvom Olympica [8]. Descartes držal svoj snový výskum v tajnosti do posledných dní pravdepodobne kvôli sociálnemu tlaku spoločnosti aj svojich kolegov.

Sigmund Freud

História spánku a snívania bola navždy zmenená v roku 1900 vydaním kontroverznej knihy Interpretácie snov napísanej Sigmundom Freudom [9]. Či už Freuda milujeme, alebo nenávidíme, musíme uznať, že priniesol revolúciu do spôsobu akým o sebe rozmýšľame. Veľká časť tejto revolúcie má základ v tomto diele, ktoré načrtlo jeho teóriu nevedomých síl v kontexte snovej analýzy.

Freud otvoril naše vnútorné životy novým rozmerom a chápaniu. Odhalil, že naše mysle sú plné skrytých spomienok a túžob. Freud taktiež veril vo význam, ktorý sa skrýva v našich snoch. Nie však význam predpovedajúci budúcnosť, ale zobrazujúci psychologický vhľad do osobnosti snívajúceho.

Na to že už Freud poznal koncept lucidného snívania existujú dve indície. Prvou je zaradenie eseje Van Eedena (psychiater, ktorý prvý použil výraz lucidný sen) „Study of dreams“ do bibliografie Freudovho diela Interpretácie snov. Freud rovnako tak viedol s Eedenom korenšpondenciu. A druhou indíciou sú Freudove zápisky snov z jeho denníka kde píše o „ostrých“ snoch, v ktorých sám začal uvažovať o tom či je to, alebo nie je to sen. [10] Spochybňovanie snovej reality Freud spomína tiež v Interpretácií snov pod pojmom „sen vo sne“ a rovnako tak v diele O snoch z roku 1901.

Vedecký objav lucidného sna

O niekoľko desaťročí neskôr nové objavy technológie odštartovali revolúciu vo výskume spánku. Výskum spánku tak získal úplne nové možnosti. Vedci po celom svete začali dokumentovať fyziológiu spánku, merať mozgové vlny pomocou EEG a spájať vzorce rýchleho pohybu očí (REM) s fázami spánku.

Výraz “lucidné snívanie” bol prvý krát použitý v roku 1913 holandským psychiatrom Frederikom van Eedenom, ktorý vo svojom diele Štúdie o snoch [11] napísal:

“Siedmy typ snov, ktoré nazývam lucidné sny, sú pre mňa najzaujímavejšie a vyžadujú najviac starostilvé pozorovanie a štúdium. Tohto typu snov som zažil a spísal 352 prípadov v období medzi 20 januárom 1989 a 26 decembrom 1912.”

Lucidné snívanie bolo neskôr vedecky klasifikované Celiou Green v 60-tych rokoch 20.teho storočia. Zistila, že išlo o samostatný stav vedomia a identifikovala v ňom vedecký potenciál. Greeenová bola tiež prvá, ktorá si všimla spojitosť medzi REM spánkom a falošným prebudením.

Prvý vedecký experiment týkajúci sa lucidných snov bol vykonaný v roku 1975 Keithom Hearnom a jeho subjektom Alanom Worsleyom na Hull University v Anglicku [12].  Hearne zaznamenal ako prvý v histórií signály lucidného stavu snívania jeho subjektu Alana Worsleyho. Skúmaním pohybu očí napojený na polygrafický záznam počas snívania dokázal rozlíšiť stav lucidného vedomia od bežného snu.

Harnerov výskum ale zostal mainstreamovými vedeckými žurnálmi nepovšimnutý. Nakoniec to bol Stephen LaBerge, kto v roku 1978 zopakoval experiment a publikoval údaje o prvom vedecky verifikovanom kontakte snívajúcej mysle s vonkajším svetom [13]. LaBerge sa tak stal vedúcou osobnosťou výskumu lucidného snívania a zakladateľom The Lucidity Institute.

Kontakt snívajúceho s vonkajším svetom prebiehal snímaním  pohybu očí, pomocou ktorého subjekty dokonca dokázali komunikovať morzeovou abecedou. LaBerge spomína [14], že na túto metódu sa prišlo pri jednom z výskumov, kedy zobudili pozorovaného pacienta, ktorý predtým vykonal asi 20 rovnomerných pohybov očí z ľava do prava a späť. Po zobudení sa ho spýtali čo sa mu snívalo a pacient povedal, že sníval o tom, že sa pozerá ako niekto hrá stolný tenis. Týmto pokusom sa zistilo, že skutočný pohyb očí zodpovedá pohybu očí v sne a je to ideálny spôsob na komunikáciu s vonkajším svetom keďže lucidný sen dovoľuje vedomé ovládanie zraku a toho na čo sa človek v sne pozerá.

Dnes vedci pokračujú v začatom výskume lucidného snívania meraním elektrickej aktivity mozgu a hľadaním potenciálne nových psychologických aplikácií. V ďalšom blogu o lucidnom snívaní sa pozrieme na fázy spánku v ktorých lucidné sny prebiehajú a koľko vlastne taký lucidný sen môže trvať.

Literatúra:

[1 ] Mandukya Upanishad. N.p.: Mahakailasa Ashram, 2013. Online: http://www.shiningworld.com/Home%20Page%20Links/Source%20Texts%20in%20HTML/Mandukya%20Upanishad%20Jim%27s%20Commentary.htm

[2] Living, Dreaming, Dying: Practical Wisdom from the Tibetan Book of the Dead Rob Nairn, Shambala Publications, Boston, Massachusetts, 2004

[3] On Dreams, Aristotle, Translated by J. I. Beare, The University of Adelaide Library, 2014, online: https://ebooks.adelaide.edu.au/a/aristotle/dreams/

[4] St. Augustine, Letters of Saint Augustine, Letter 159 (A.D. 415), online: http://www.newadvent.org/fathers/1102159.htm

[5] Shah, I. (1964). The Sufis. New York: Anchor Books.

[6] "Thomas Aquinas on Dreams." Thomas Aquinas on Dreams. N.p., n.d. Web. 02 Jan. 2015. Online: http://www.academia.edu/7752149/Thomas_Aquinas_on_Dreams

[7] Bogzaran, Fariba and Daniel Deslauriers. Integral Dreaming: A Holistic Approach to Dreams. Albany, NY: State University of New York Press, 2012. 

[8] Somnio Ergo Sum: Descartes's Three Dreams, W. T. Jones, Philosophy and Literature Volume 4, Number 2, Fall 1980, pp. 145-162 | 10.1353/phl.1980.0016, online: http://authors.library.caltech.edu/14772/1/HumsWP-0040.pdf 

[9] Freud, Sigmund (Joyce Crick, tr.). The Interpretation of Dreams. Oxford, UK: Oxford University Press, 1999. online: http://psychclassics.yorku.ca/Freud/Dreams/dreams.pdf 

[10] "The Life and Work of Sigmund Freud. Hardcover – June, 1981." The Life and Work of Sigmund Freud.: Ernest Jones: 9780465040155: Amazon.com: Books. N.p., n.d. Web. 01 Jan. 2015.

[11] Proceedings of the Society for Psychical Research, Vol. 26, 1913. Online: http://www.lucidity.com/vanEeden.html 

[12] K. M.T. Hearne, LUCID DREAMS:AN ELECTROPHYSIOLOGICAL AND PSYCHOLOGICALSTUDY (unpublished Ph.D. diss., Liverpool University,1978). 

[13] STEPHEN P. LABERGE, LYNN E. NAGEL, WILLIAM C. DEMENT, and VINCENT P. ZARCONE, JR (1981) LUCID DREAMING VERIFIED BY VOLITIONAL COMMUNICATION DURING REM SLEEP. Perceptual and Motor Skills: Volume 52, Issue , pp. 727-732. 

[14] LaBerge, Stephen, and Howard Rheingold. Exploring the World of Lucid Dreaming. New York: Ballantine, 1990. Print.